Keď žeriavy tiahnu na juh 🌄

"Nikto nespomenul, že je normálne, že oči vekom zvlhnú. Že slzy sa vedia zakvačiť do väčšiny spomienok."

Nikdy som si nemyslela, že sa to môže stať. Ja a mať slzy v očiach pri čítaní kníh?

Nemožné.

Lenže autorka knihy - Lisa Ridzén - priniesla výnimočnú knihu a ja som sa pristihla so slzou v očiach.

Život hlavného hrdinu mi pripomenul krátkosť života a dôležitosť spomienok. 

Toto nie je román. Žiadny sladký príbeh o láske.

Ale emotívne rozprávanie staručkého muža o tom, že život vie byť poznačený smútkom, hnevom, sklamaním i snahou o odpustenie.

🏡 neobyčajný príbeh

Bosse, alebo ako ho blízky volajú len Bo, je muž na sklonku svojho života. 💓

Jeho milovaná manželka potrebuje opateru 24/7, a teda zostal vo svojom dome sám. Jediným spoločníkom je Sixten, jeho najlepší štvornohý priateľ, vďaka ktorému sú dni o čosi znesiteľnejšie a bolesť na duši aj tele miernejšia. 😊

Prvý smútok na mňa doľahol vo chvíli, keď mu jeho syn predostrel myšlienku, že by sa mal Sixtena konečne vzdať. V tej chvíli sa spomienky Boa prelínajú s krutou realitou starnúceho človeka.

Čo zmôže proti vôli svojho syna? 

A záleží ešte na jeho názore?

👴 sila života

Bo emotívne spomína na svoj život a všetko, čo prežil. V myšlienkach sa rád vracia k svojmu dobrému priateľovi, s ktorým si aj teraz ešte vedia zavolať aj keď obaja už strácajú na sile. Opisuje krásne chvíle so svojou manželkou a dôležité momenty z ich života. 💖

Zaujímavá bola aj jeho práca - bola síce náročná, no zabezpečila peniaze a priniesla priateľstvá.

V neposlednom rade odkrýva svoj komplikovaný vzťah s otcom. 

A možno preto nerozumie svojmu synovi tak, ako by chcel...

Zároveň sa ešte teší na návštevy a dúfa, že čosi po ňom zostane. 

Všetky tieto emócie s ním zdieľa čitateľ. Súčasné radosti, strach o Sixtena, nepríjemné konverzácie s vlastným synom i nedopovedané myšlienky, ktoré vlastne nosí v hlave každý z nás.

Ako radi by sme niekedy povedali viac, poprosili o odpustenie, využili šancu na zmierenie alebo len tak objali toho, na kom nám záleží.

No nemáme odvahu. Chýba nám sila. Príde nám to nevhodné. Nevieme, ako to urobiť...

Preto je príbeh Boa tak silný, až sa tisnú slzy do očí.

Nájdeme sa v jeho spomienkach. V tom, ako prežívame krásy i strasti života. Ako si neuvedomujeme, že všetko raz skončí a šancí na zmierenie možno nebude dosť.

🧡 ostáva v mojej zbierke

Keď žeriavy tiahnu na juh zostáva v mojej zbierke. 

Možno sa k nej nevrátim, no bude mi pripomínať ako dôležité je žiť.

Tak naozaj žiť.

Počas čítania som si uvedomila aj to, že pre nás mladších čas plynie inak, ako pre starnúceho človeka. Napríklad je príjemne prekvapivé, keď Bo opisuje, že sa jeho syn stále niekam ponáhľa a všetko naokolo je tak rýchle; nie ako keď bol mladý a všetci si vedeli nájsť na dôležité veci čas. ⏰

Vlaste, už teraz mám často pocit, že sa dni kamsi rýchlo ženú a ja iba pretáčam týždne v kalendári. 

Aké šialené to musí byť pre tých, ktorí starnú. 

Možno ich pomalosť a nechápavosť nás niekedy otravuje, ale ktovie ako zostarneme.

Na záver len toľko, že Bosse ma dojal a nie je kniha podobná tejto. 

Koniec knihy nebudem prezrádzať - zostáva mi len odporúčať jeho rozprávanie ďalším milovníkom kníh. 📖

Pri recenziách kníh mi je niekedy ľúto, že neviem lepšie zachytiť pocit, aký vo mne nejaká kniha zanechala. 

Ťažko sa hľadajú slová a pri tejto knihe to platí stonásobne.